Milí priatelia, farníci , všetci občania Čierneho
Naozaj rád využívam ponúknutú príležitosť prihovoriť sa vám aj takto cez písané slovo.
V kultúrnom svete a prostredí už dávno platí jedna z mnohých múdrostí. Že ten, kto dobre rozlišuje, aj dobre učí. Samozrejme, odvtedy, čo som prišiel do Čierneho ako kňaz vlani v lete, nejaký čas uplynul. Zámerne som si nechal istý čas, kým niečo napíšem do Vášho obecného periodika, aby to malo aj z tohto pohľadu nejakú hodnovernosť. Nové prostredie vždy vyžaduje potrebnú mieru času, aby sa človek trocha rozhliadol, zorientoval, našiel si tak v ňom svoje miesto. Prvý pohľad a dojem býva nesmierne dôležitý, ale až čas ukáže, či bol aj pravdivý. Každá farnosť je prirodzene integrálnou súčasťou nejakej obce či mesta a tieto majú svoje osobitosti, tradície, zvyky, svoje špecifiká. Je dobré ich spoznávať a rozhodne trvá istý čas, aby im človek správne porozumel. Čas nielen v tomto vnímaní má svoju nesmiernu hodnotu.
Je čas ísť do práce, do školy, do služby, je čas zašpiniť sa a čas očistiť sa, keď sme chorí či zranení, je čas vyhľadať si pomoc lekára, keď sme zhrešili, je čas hľadať odpustenie a milosrdenstvo, teda je čas ísť aj na spoveď.
Zväčša sme sa to naučili ako deti. Kto vyrástol, určite už neobuje detské topánky. Aj čo sa týka spovedania, človek by mal pochopiť, že vyrástol, že detské spôsoby mu už nesvedčia. Každý by mal sv. spoveď zvládať primerane svojmu veku.
Najhoršie je prestať chodiť na spoveď. Ako keby ste sa prestali umývať. Návrat býva s obavami, odkladaný, neochotný, ofrflaný. Pochopiteľne. Kto rád žaluje na seba? Ale nebojme sa, nikdy nie je neskoro a sv. spoveď možno zvládnuť aj prekvapivo v pohode a bez zbytočného naťahovania.
"Začiatok strachu je koncom viery a začiatok viery je koncom strachu." George Müller
Vždy, keď dôverujeme niekomu alebo niečomu, čo je vierohodné, znamená to koniec strachu. Preto je veľmi dôležité naučiť sa, čo dôvera je a ako treba dôverovať. Zvlášť sa chceme naučiť dôverovať Bohu.
Slovník Noaha Webstera z roku 1828 definuje dôveru ako: "... istotu, odpočinutie mysle vo viere, spoľahnutie sa na čestnosť, hodnovernosť, spravodlivosť, priateľstvo alebo zásadovosť druhej osoby." Kto dôveruje Hospodinovi, bude v bezpečí (pozri Prís 29:25).
Človek pochybuje o všeličom, ale o potrebe komunikovať asi málokto. Komunikáciou s inými trávime naozaj veľa času počas celého dňa. Je to prirodzené. Robíme to čo nám je vlastné. Tak sme boli stvorení.
Slovo komunikácia znie tak akosi učene a dôležito, ale aj v minulosti robili ľudia to isté, komunikovali, hoci nemali ani mobily ani počítače, proste sa rozprávali, stretali, potrebovali sa medzi sebou dohovoriť.
Presne takto to funguje aj medzi Bohom a hocikým z nás. Nejako sa potrebujeme s Ním dohovoriť, čosi Mu povedať, alebo len pozdraviť, poprosiť o niečo, poďakovať.