Sviatosť krstu

Nový ľudský život nie je len výrazom ľudskej lásky. V jeho samom počiatku pôsobila ešte iná, tajomnejšia a väčšia sila – láska Boha. Veď On sám je láska, ktorá dáva z plnosti svojho života život všetkým tvorom. Rodičia vedia, že narodením dieťaťa sa ich úloha nekončí, práve naopak – ním sa ešte hlbšie začína. Svoje dieťa majú vychovávať tak, aby mohlo žiť šťastne a plodne, aby mohlo splniť svoje životné poslanie, dosiahnuť vlastnú dokonalosť a byť plat­ným členom ľudskej spo­ločnosti. To si od rodičov vyžaduje skutočne veľkú sta­rostlivosť, dennú obetu a najmä lásku.

Aj Boh si to želá: no On chce ešte viac. Člo­vek má žiť večne a šťastne. Taký bol pôvodný Stvorite­ľov plán. Hriech človeka však tento plán narušil tak vážne, že bol potrebný nový Boží zásah, aby sa človek znova mohol dostať k Bohu. Ježiš Kristus nás svojou smrťou a zmŕtvychvstaním vyslobodil z otroctva hriechu a ponúka nám účasť na Božom živote.

Prvým a priamym prostriedkom nášho oslobo­denia z následkov hriechu a na dosiahnutie účasti na Božom živo­te je sviatosť krstu.

Význam krstu

Krst je vo vedomí všetkých kresťanských vy­znaní najdôležitejšia a základná udalosť kresťan­ského života. Táto viera je podložená jednoznač­ným svedectvom novozákonných spisov a neprerušenou tradíciou. Aj Ježiš bol pokrstený. Na jeho veľkosť a veľkosť jeho krstu poukázal zástupom svätý Ján Krstiteľ: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Du­chom Svätým“ (Mk 1, 7 – 8). A prví kresťania boli sku­točne presvedčení, že Ježiš je mocný a jeho krst má veľký význam. Aj dnešná Cirkev chce, aby si ve­riaci uvedomovali vznešenosť krstu, preto často vyzdvihuje charakteristické známky krstu.

1. Kresťanský krst sa odvoláva na Pánov príkaz: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19).

2. Krst je predovšetkým sviatosťou viery. Jeho osobnými predpokladmi sú vnútorný obrat a viera v Ježiša a jeho evanjelium. Tí, ktorí sa zúčastňujú na slávení krstu, odpovedajú na Ježišovo posolstvo. Odpovedajú na radostnú Ježišovu zvesť o nebeskom Otcovi, o novom ži­vote, o Božom krá­ľovstve, o odpustení hriechov, o večnom živote. Na radostné Ježišovo posol­stvo odpovedajú pri krste svojím „áno“, svojím „verím“.

3. Krst je bránou do nového života a do Božie­ho kráľovstva. Je prvou sviatosťou Nového zá­kona. Kristus ho ustanovil pre všetkých, aby mali večný život, a spolu s evanjeliom ho zveril Cirkvi, keď prikázal apoštolom:

4. Krst je sviatosť, ktorá pokrsteného člove­ka včleňuje do Kristovej Cirkvi a poznačuje ho ne­zmazateľným znakom ako príslušníka Božie­ho ľudu. Táto „krstná pečať uschopňuje a zaväzuje kresťa­nov, aby slúžili Bohu živou účasťou na posvätnej liturgii Cirkvi a vykonávali svoje krstné kňazstvo svedectvom svätého života a činorodej lásky“ (KKC, 1273). Všetci, ktorí krstom prijímajú spásu, utvárajú jedno spolo­čenstvo: Boží ľud, Cirkev. Svätý apoštol Pavol to vyjadruje takto: „Všetci sme boli v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). Krst takto utvára sviatostný zvä­zok jednoty medzi všetkými, ktorí boli pokrstení.

5. Spojenie s Kristom pri včlenení do jeho ta­jomného tela – Cirkvi je také hlboké, že v pri­rodze­nom živote ho možno porovnať s organic­kým spo­jením medzi kmeňom stromu a jeho ratolesťami. Sám Pán Ježiš hovorí: „Ja som vi­nič, vy ste ratolesti“ (Jn 15, 5). Tí, ktorí sú pokrstení, dostávajú podiel na Ježišovom veľkonočnom tajomstve; na tajomstve jeho smrti a zmŕtvychvstania.

6. Krst je novým stvorením, kúpeľom znovu­zrodenia, v ktorom sa človek znova narodí ako syn alebo dcéra ne­beského Otca a vstupuje do vzneše­ného spolo­čenstva s Otcom i Synom i Duchom Svätým. „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.“ (2 Kor 5, 17)

7. Krst ako kúpeľ znovuzrodenia obmýva člo­veka od každej škvrny hriechu, tak dedičného ako aj osobného.

Ako fyzické narodenie dáva človeku možnosť žiť prirodzeným životom, tak zasa zrodenie vo svätom krste vovádza človeka do života nad­prirodzeného, do života v Bohu. A ako sa dieťa svojou prirodze­nosťou podobá svojim rodičom, tak krstom získa­vame osobitú podobnosť s Bo­hom, dostávame účasť na Božom živote a prá­vo volať Boha svojím Otcom.

Účasť na Božom živote získaná krstom má hl­boké a tajomné dôsledky. V pokrstenom člo­veku začne prebývať Duch Svätý ako vo svo­jom chráme. „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1 Kor 3, 16), volá svätý Pavol.

Krst má svoju silu z veľkonočného tajom­stva, teda zo smrti a zmŕtvychvstania Pána Je­žiša. V prvotnej Cirkvi sa to naznačovalo tak, že ten, kto bol pokrstený, bol ponorený do vody – ako aj Kristus zo­stúpil do hrobu – a potom obmytý od hrie­chov vstal zo smrti hriechu do nového života – obraz toho, že Kristus vstal z mŕtvych a začal žiť novým životom. Svätý apoštol Pavol hovorí: „Krs­tom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slá­vou, aj my žili novým životom“ (Rim 6, 4).

V krste sa naozaj pripomína a uskutočňuje veľ­konočné tajomstvo, pretože krstom prechá­dzajú ľudia zo smrti hriechu do života milosti. Preto aj jeho vysluhovanie má žiariť veľko­nočnou rados­ťou.

Tento prechod zo smrti hriechu do života milosti má sa javiť v každodennom živote kres­ťana. Po­krstený má premáhať hriech až do dňa, keď sa napokon aj svojím osláveným telom stane dokonale podobným oslávenému Kristovi.

Krst je prvou sviatosťou, ktorou sa človek zasvä­cuje Kristovi. Ku krstu sa viažu ďalšie dve sviatosti: sviatosť birmovania, ktorou sa toto zasvätenie upevňuje a sviatosť lásky – Eucharistia, ktorou sa zasvätenie spečaťuje. Tieto tri sviatosti, ktorými sa človek zasväcu­je Kristovi, sa volajú základné (ini­ciačné) sviatosti.

Krst detí

U mnohých ľudí sa môže vynoriť otázka, či sú aj malé deti, ktoré ešte nepoužívajú svoj rozum, schopné prijať milosť krstu.

Cirkev už od počiatku krstila nielen dospe­lých, ale aj deti. Pánove slová: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3, 5) totiž vždy chápala tak, že ani deti nemajú byť vy­lúčené z možnosti prijať krst, pretože ho prijí­majú vo viere Cirkvi, ktorú vyznávajú rodičia, krstní rodičia a ostatní prítomní. Táto prax krstu malých detí je skutočne od nepamäti tradíciou Cir­kvi. Od druhého storočia sú o nej výslovné sve­dectvá. Je však celkom možné, že už od začiatku kazateľskej činnosti apoštolov, keď prijali krst celé „domy“ (Sk 16, 15. 33; 18, 8; 1 Kor 1, 16), boli po­krstené aj malé deti. (KKC 1252)

Už svätý Augustín vysvetlil, že hoci novo­naro­dené dieťa samo od seba nie je schopné prejaviť vieru, je platne pokrstené, pretože je schopné prijať dar viery.

Ako rodičia dávajú život dieťaťu a ono o tom nevie, tak aj matka Cirkev dáva v krste die­ťaťu nový život, hoci si to dieťa ešte neuvedo­muje. A podobne, ako sa rodičia nepýtajú dieťaťa, či chce byť zdravé a šťastné, tak sa ho ani Cirkev nepýta, či chce prijať veľký dar od Boha, ktorý ho urobí šťast­ným. Krst je naj­vzácnejší dar, ktorý môže Boh po­núkať ľuďom. Bolo by nesprávne, keby sme ho odkladali až na čas, keď si ho dieťa samo bude žiadať. Mo­hli by sme použiť toto prirovnanie: Starý otec, celý natešený z narodenia vnuka, uloží mu v sporiteľni na knižku značnú sumu peňazí. A ani mu len nenapadne počkať s tým darom, až kým vnuk dorastie, aby sa potom rozhodol, či ho chce prijať.

Boh chce spasiť všetkých ľudí. Všetkým po­núka účasť na svojom živote. Aj deti sú pred­metom Božej lásky. A preto sú schopné prijať dar krstnej milosti. Rodičia spolu s ostatnými odpovedajú na Božiu ponuku spásy. Vyznávajú vieru svoju a vieru Cir­kvi, ktorú tu sprítom­ňujú. A v tejto viere sa udeľuje deťom krst.